Vizualizácia choreografie: 2D, 3D a pohľad diváka

V scénografii je pôdorys (ground plan) výkres v mierke pri pohľade zhora, „bird’s-eye view“, ktorý podrobne ukazuje umiestnenie a rozmery všetkých scénických prvkov, ako aj nástupy, odchody a dráhy účinkujúcich. Je to ideálny pohľad na plánovanie priestoru: kto je kde, kto sa presúva kam a po akej dráhe.

Nárys (elevation) je naproti tomu výkres javiska v mierke pri pohľade od publika, teda pohľad spredu. „Rear elevation“ ukazuje zadnú stranu dekorácií a pohľad zboku sa v angličtine nazýva „section“. Tieto pohľady sa volajú elevácie, pretože sú vynesené nahor od pôdorysu.

Oba sa dopĺňajú: pôdorys plánuje priestor, nárys ukazuje, čo vidí divák. Tanečné vystúpenia z nárysu ťažia obzvlášť, lebo odhaľuje pohyb celého tela a priestorové vzory, ktoré samotný pohľad zhora neukáže.

Línie pohľadu (sightlines) označujú, čo publikum z predstavenia vidí zo svojho miesta, bez prekážok a bez námahy. Rozlišujú sa vodorovné línie pohľadu — pohľad na javisko a na ľavú či pravú zónu, ktorý zakrývajú napríklad hlavy iných divákov — a zvislé línie pohľadu, ktoré súvisia so stupňovitým alebo vyvýšeným hľadiskom a prekážajú im závesy či príliš nízko zavesené reflektory.

Tvar javiska má na tieto línie pohľadu priamy vplyv. Kruhové javisko („round staging“) je problém, ak sú účinkujúci otočení väčšinou jedným smerom: polovica publika potom vidí ich chrbty. Návrh sa preto musí sústrediť na to, ako publikum predstavenie uvidí, nie len na vnútornú logiku pohybu.

Pri skupinovom vystúpení sú línie pohľadu doslova súčasťou choreografie: dobré línie pohľadu zaručia, že každý divák vystúpenie uvidí. Pódiá alebo stupne („risers“) účinkujúcich zdvihnú, zlepšia viditeľnosť a vytvoria dynamický vizuálny efekt — je to najbežnejší prístup pri javiskových speváckych zboroch. Presné výšky a uhly však závisia od kontextu: pri presných rozmeroch sa radšej spoľahni na javiskového technika alebo na miestne predpisy pre priestory určené verejnosti.

Aby sa o priestore dalo hovoriť jednoznačne, má francúzske divadlo štyri „svetové strany“ javiska. Face je predná časť javiska pri publiku (k nej sa „schádza“), lointain zadná časť (tam sa „stúpa“). Côté cour je pravá strana javiska z pohľadu diváka, ktorý sa naň pozerá, côté jardin ľavá strana. Tieto výrazy existujú práve preto, že „vľavo“ a „vpravo“ sa medzi pohľadom z javiska a pohľadom divákov v hľadisku obracajú: keď zakaždým uvedieš, z koho pohľadu hovoríš, vyhneš sa chybám. Javisko je napokon priestor, kde sa pohybujú účinkujúci, na rozdiel od hľadiska, kde sedí publikum.

Nie všetky miesta ponúkajú rovnaký zážitok. Francúzske „œil du prince“ (oko kniežaťa) označuje uhol pohľadu, z ktorého vidieť perspektívu scény bez skreslenia; zároveň je to miesto v hľadisku, odkiaľ je predstavenie vidieť najlepšie. Pojem pochádza z javiska talianskeho typu, navrhnutého ako „skrinka ilúzií“ postavená na perspektíve a optickom klame (trompe-l’œil) — scénografia predpokladá jeden privilegovaný čelný pohľad, čo vysvetľuje, prečo pohľad spredu historicky určuje kompozíciu.

Pozor, nezamieňaj si dva významy slova „perspektíva“: optickú a iluzívnu perspektívu javiska talianskeho typu na jednej strane a jednoduchý „pohľad spredu, pohľad publika“ v nástrojoch na choreografiu na druhej. Teoreticky každý divák vidí v skutočnosti iné predstavenie: z prvého radu ho zažiješ inak ako z tretieho balkóna. Ako pripomína Patrice Pavis, keď cituje filozofku Marie-José Mondzain, „vidieť spolu neznamená zdieľať videnie, lebo nikto nikdy neuvidí to, čo vidí druhý“. Preto má konkrétny zmysel vyskúšať viac uhlov pohľadu, nie len jeden.

Vizualizácia choreografie vopred pomáha včas odhaliť problémy. Program na formácie umožňuje overiť, či sú formácie čisto čitateľné, namiesto toho, aby sa problémy ukázali uprostred skúšky. Pominuteľné náčrty na tabuli a vlákna správ plné opráv rozostupov nahrádza jedným vizuálnym zdrojom — a plánuje sa, kým je koncept ešte pružný, skôr než zaberie čas tanečníkov.

Konkrétne tieto nástroje kombinujú pohľad zhora (top view) a 3D pohľad, v ktorých vidno „stage picture“ — celkový obraz, ktorý účinkujúci v danej chvíli vytvárajú — z viacerých uhlov. Choreografiu môžeš zladiť s dobami hudby (counts), určiť nástupy, odchody a zmeny obrazov a analyzovať rozostupy ešte pred skúškou. Formácia tu znamená koordinované priestorové usporiadanie tanečníkov, ktorí sa spolu presúvajú po vopred určených dráhach, s konkrétnymi pozíciami a natočením.

Akademický výskum ide rovnakou cestou: prístup ChoreoVis navrhuje vizualizáciu zhora so sledovaním dráh, analýzou využitia podlahy a porovnaním naplánovanej choreografie so skutočnými pohybmi, aby sa overili rozostupy, zarovnanie a plynulosť prechodov. Stancz zapadá do tejto logiky ako webový nástroj na rozostavenie a vizualizáciu formácií v 2D, v 3D a z miesta diváka (Pohľad diváka), ktorý porovná pôdorys s tým, čo hľadisko naozaj uvidí.