Formácie v tanci: ako ich vytvoriť krok za krokom

V skupinovom tanci sú klasické formácie geometrické útvary: kruh, štvorec, kosoštvorec, trojuholník, rad, hviezda, kríž a diagonála. Patria k tomu, čo kompozícia nazýva „priestorové vzťahy“, spolu so zoskupeniami (sólo, duo, trio, celá skupina) a s využitím priestoru (tanečníci natesno alebo s rozostupmi, v strede alebo vzadu, vpravo alebo vľavo). Vybrať formáciu teda znamená rozhodnúť naraz o kresbe skupiny, o veľkosti menších skupín a o tom, akú časť javiska obsadí.

Diagonála si zaslúži osobitnú pozornosť: vytvára dojem hĺbky a pohybu, ponúka vizuálne zaujímavejšie línie a znižuje riziko, že sa tanečníci budú navzájom zakrývať. Veľmi dynamickou variantou je mierne naklonená diagonála, ktorú často vidno v jazzových či hip-hopových zostavách, keď má pohľad publika putovať po javisku. Formácia „X“ rozmiestni tanečníkov na každý cíp a do stredu, aby podčiarkla vrchol alebo silný moment. V (alebo pyramída) pritiahne pohľad k tanečníkovi na špičke, často k sólistovi vpredu v strede.

Pozor na názvy: mnohé pomenovania formácií (Flat W, Clustered Diamond, Starburst, Mini Hills...) pochádzajú z blogov tanečných štúdií a nie sú oficiálnou nomenklatúrou. Drž sa univerzálnych útvarov — rad, stĺpec, diagonála, kruh, blok alebo štvorec, V, kosoštvorec, rady na medzeru — a fantazijné názvy ber ako obyčajné varianty. „Šachovnica“, o ktorej sa pri takomto rozostavení niekedy hovorí, v skutočnosti zodpovedá radom na medzeru (staggered): rady sa posunú, aby nikto nezostal skrytý za iným tanečníkom a publikum videlo každého.

Keď máš formácie vybrané, život im vdýchnu kompozičné postupy. Unisono — všetci tanečníci robia presne to isté v rovnakom čase — dodáva výpovedi silu. Kánon opakuje tú istú sekvenciu, ale bez súčasného začiatku: každý tanečník alebo skupina nastúpi s pravidelným posunom (napríklad každé 2, 3 alebo 4 doby), čo vytvára oporný bod a zároveň zachováva individualitu. Kaskáda, ktorú treba od kánonu odlíšiť, strieda tanečníkov s nástupmi a odchodmi: dodáva pohyb a oživuje využitie priestoru.

Plynulosť obohacujú aj ďalšie postupy. Odpojenie a dobehnutie: tanečník alebo menšia skupina opustí unisono, potom „dobehne“ sekvenciu tam, kde práve je, a znova sa pridá k unisonu — čo efekt unisona ešte posilní. Polyfónia necháva každého tanečníka nastúpiť, opakovať svoju frázu podľa vôle a odísť, s jednoduchým pravidlom: javisko nesmie nikdy zostať prázdne. Akumulácia sa môže týkať pohybov (A, potom AB, potom ABC...) alebo tanečníkov, ktorí pribúdajú postupne, takže celá skupina nemusí byť na javisku stále.

Na štruktúru celého diela existuje niekoľko spôsobov vývoja: scenár alebo príbeh (lineárny priebeh začiatok – vývoj – koniec, ako v klasickom balete), otázka a odpoveď (pohybová výpoveď, ktorá vyvolá ďalšiu), refrén a sloha (sekvencia, ktorá sa vracia ako v piesni), variácia na jednu tému alebo náhoda, s ktorou pracoval Merce Cunningham. Mysli aj na vzťahy medzi tanečníkmi: kontrast (vysoko/nízko, veľký/malý, nehybný/v pohybe) „dodáva farbu“ a symetria — pohyb vľavo zopakovaný vpravo — vytvára dojem rovnováhy a stability.

Rozmiestňovať formácie predpokladá spoločný jazyk na opis javiska, prevzatý z divadla. Z pohľadu diváka, ktorý sedí v hľadisku, je pravá strana javiska po jeho pravej ruke a ľavá po ľavej; francúzske divadlo ich volá côté cour (vpravo z pohľadu diváka) a côté jardin (vľavo z pohľadu diváka). Tieto výrazy pochádzajú z paláca Tuileries v 17. storočí; počas Veľkej francúzskej revolúcie nahradili kráľovské označenia (strana kráľa, strana kráľovnej) slová „jardin“ (záhrada) a „cour“ (nádvorie). Opisujú, kde sa nachádzaš, ale nie sú to formácie: nezamieňaj si slovník priestoru s kresbou skupiny.

Pomenovanie má aj hĺbka: predná časť javiska (predscéna) je najbližšie k publiku, zadná časť javiska je jeho koniec. Vo francúzštine, rovnako ako v angličtine, sa k publiku „schádza“ a dozadu „stúpa“. Tieto slovesá majú konkrétny pôvod: v divadlách talianskeho typu bolo javisko naklonené k publiku, aby dávalo hĺbku a zlepšilo viditeľnosť — preto sa dozadu „stúpa“ a dopredu „schádza“.

Táto gramatika priestoru sa dá priamo preniesť do tanca, keď premýšľaš o rozostavení a presunoch. Dobrá inscenácia (staging) má dielo a hudbu dopĺňať, nie im konkurovať: priťahuje publikum, hrá sa s jeho ohniskom pozornosti a vyzdvihuje choreografiu. Najistejšia metóda je najprv určiť zámer alebo pocit, ktorý chceš vyvolať, a až potom navrhnúť rozostavenie tak, aby slúžilo tejto predstave — nie naopak.

Skôr než začneš skúšať, kresli. Susan Jones, baletná majsterka v American Ballet Theatre, odporúča nakresliť pohľad zhora na každú formáciu pomocou X a O, ako schému rozostavenia v americkom futbale. Na zobrazenie dráh a rozostupov niektorí choreografi používajú malé predmety — mince, šachové figúrky, farebnú modelovaciu hmotu —, ktorými zmapujú cesty a prechody, a farbami rozlíšia, ako pôsobí zotrvanie na mieste alebo celá formácia.

Na javisku si označ podlahu: očísluj body vpredu a vzadu (po šírke) a nalep vodorovné farebné čiary pre hĺbku, aby každý tanečník poznal svoje miesto. Zápchy odhalíš technikou Rockettes: prejdi celú zostavu chôdzou, z formácie do formácie, bez tanečných krokov. Táto chôdza ukáže problémy s premávkou alebo časovaním; ak sa tanečníci musia ponáhľať, uprav časovanie alebo pridaj spojovacie kroky. Univerzálna vzdialenosť pre rozostupy neexistuje: prispôsobuje sa rozmerom javiska a overuje sa chôdzou.

Keď meníš formáciu, pamätaj na osvedčené zásady: striedaj úrovne (v stoji, v kľaku, vo výskoku), dbaj na prirodzené prechody, zvýrazni sólistov rozostavením, vyvažuj symetriu a asymetriu a využi celé javisko, aby sa skupina nezhlukovala. Webové nástroje ako Stancz umožňujú tieto rozostavenia rozložiť a zobraziť v 2D, v 3D aj z miesta diváka (Pohľad diváka), čo pomáha predvídať, čo publikum naozaj uvidí, ešte pred prvou skúškou na javisku.