Rozostavenie tanečníkov na javisku: metóda a značky

Skôr než niekoho postavíš, treba pomenovať priestor. Z pohľadu diváka v hľadisku je pravá strana javiska vpravo a ľavá vľavo; francúzske divadlo ich volá côté cour (vpravo z pohľadu diváka) a côté jardin (vľavo z pohľadu diváka). Pre účinkujúceho, ktorý stojí čelom k publiku, je to naopak: côté jardin má po pravej ruke, côté cour po ľavej. Francúzi si to pamätajú podľa skratky „J-C“ ako Ježiš Kristus: J (jardin) vľavo a C (cour) vpravo, keď čítajú zľava doprava z miesta diváka.

Tieto výrazy majú presný historický pôvod. Pochádzajú z usporiadania divadelnej sály Salle des Machines v paláci Tuileries v Paríži v 17. storočí. Z kráľovskej lóže v strede bola jedna strana obrátená na palácové nádvorie (cour, odtiaľ côté cour) a druhá do záhrady Tuileries (jardin, odtiaľ côté jardin). Konvencia sa potom rozšírila do všetkých divadiel vo francúzsky hovoriacich krajinách, aj tam, kde už žiadne skutočné nádvorie ani záhrada nie sú.

Zostávajú ďalšie dva body, tie pre hĺbku. Predná časť javiska (predscéna, po francúzsky face) je najbližšie k divákovi; jej opakom je zadná časť javiska (lointain), najďalej od publika, ohraničená stenou alebo zadným horizontom. Predná a zadná časť, pravá a ľavá strana tak tvoria štyri orientačné body javiska, ktoré si môžeš predstaviť ako súbor susediacich priestorov, akúsi šachovnicu. Všimni si aj zákulisie (wings): bočné priestory mimo javiska, skryté pred publikom závesmi alebo kulisami, cez ktoré sa nastupuje a odchádza.

V tanci sa javiskový priestor využíva v troch rozmeroch: hĺbka (od prednej po zadnú časť javiska), šírka (z jednej strany na druhú) a úrovne (nízka, stredná, vysoká). Úlohou choreografa je práve do nich vpísať tvary a presuny tanečníkov. Myslieť v troch osiach namiesto plochy pomáha vyhnúť sa pasci „všetci v rade na jednom mieste“ a otvára oveľa bohatšie možnosti, ako môže publikum scénu čítať.

Anglický divadelný slovník sa s týmito bodmi čiastočne prekrýva a oplatí sa ho poznať. Upstage označuje zadnú časť javiska, najďalej od publika; downstage prednú časť, najbližšie k nemu; stage left a stage right sú ľavá a pravá strana z pohľadu účinkujúceho čelom k publiku (strana hľadiska house left teda zodpovedá stage right). Výrazy up a down pochádzajú zo starých šikmých javísk („raked“), kde bola zadná časť fyzicky vyššie: ísť k publiku znamenalo zostupovať, vzďaľovať sa od neho stúpať. Pozor však: francúzske face/lointain a anglické downstage/upstage opisujú tú istú os spredu dozadu, ale ide o zaužívané ekvivalenty, nie o presne zameniteľné preklady, pretože slová majú iný pôvod.

Z týchto osí sa javisko často delí na deväť zón, keď sa skrížia smery spredu dozadu (downstage, center, upstage) a do strán (left, center, right): downstage left, downstage center, downstage right, center left, center, center right, upstage left, upstage center, upstage right. Stred (center stage) sa považuje za najsilnejšie hracie miesto a prirodzené ohnisko javiska. Táto mriežka 3×3 je veľmi rozšírené praktické delenie, pochádzajúce najmä z divadelných učebných materiálov, nie univerzálna norma: niektoré zdroje uvádzajú len niekoľko hlavných bodov.

Základné formácie choreografa zahŕňajú vodorovné rady, diagonály, trojuholníky, kruhy a „clumps“ (skupinky či zhluky). Nie všetky pôsobia rovnako: diagonály posunuté smerom dozadu pôsobia dynamickejšie a plynulejšie než rovné rady a dávajú scéne viac hĺbky a vrstiev. Súčasný trend smeruje práve sem: od jednoduchých rovných radov k rozmanitejším a „spravodlivejším“ formáciám, v ktorých je vidieť viac tanečníkov.

Čitateľnosť priamo závisí od línií pohľadu. Keď rady posunieš (stagger), tanečníkov vzadu bude vidieť v medzerách medzi tými vpredu. Dobré rozostavenie tiež ukáže silných tanečníkov na rôznych miestach javiska, nielen v prvom rade. Miesto každého pritom nezávisí len od technickej úrovne: počíta sa aj výška, schopnosť zapamätať si choreografiu a javisková prezencia. Tanečník v downstage center (vpredu v strede) potrebuje dobrú pamäť, sebadôveru viesť ostatných a veľký zmysel pre šou; ten v upstage center (vzadu v strede) býva často najvyšší, pretože tak zostane viditeľný aj vzadu.

Spoločné rozostavenie sa buduje aj kompozičnými postupmi. Unisono, keď všetci tanečníci robia to isté v rovnakom čase, dodáva silu a slúži ako opora. Kánon opakuje tú istú pohybovú frázu ďalšími tanečníkmi v pravidelných intervaloch, s efektom ozveny či rezonancie. Posun pracuje s nepravidelným alebo náhodným intervalom a kaskáda radí za sebou sled nástupov alebo akcií. Tieto nástroje štruktúrujú využitie priestoru rovnako ako pohyb.

Jednoduché pravidlo pre rozostupy: každý tanečník by sa mal zmestiť do vlastnej pomyselnej hula-hop obruče a obruče by sa nemali dotýkať. Dosť miesta, aby sa netlačili, ale bez straty súdržnosti celku. Ak chceš preniesť orientačné body z tanečnej sály na javisko, odporúča sa vyznačiť pozície na zemi značkami alebo lepiacou páskou, na skúške aj na javisku. A do choreografie dávať len pozície a rozostupy, ktoré tanečníci už na skúškach zvládli.

S veľmi malými tanečníkmi (mladšími ako 7 rokov) je lepšie obmedziť choreografiu na najviac dve či tri formácie a vyhnúť sa diagonálam, ktoré si vyžadujú viac priestorového vnímania a koordinácie. Tu jednoduché rozostavenie priamo prispieva k úspechu vystúpenia. Ak chceš tieto formácie vopred vidieť a vyskúšať, nástroje ako Stancz umožňujú rozostaviť tanečníkov a pozrieť si formáciu v 2D, v 3D aj z miesta diváka (Pohľad diváka).

Keď rozostavenie zahŕňa akrobaciu vo viacerých ľuďoch, ako v cheerleadingu, úlohy sú jasne rozdelené. Nosiči (bases) zabezpečujú oporu a stabilitu: zdvíhajú flyera a udržiavajú ho v rovnováhe. Flyer (top) je človek navrchu, ktorý predvádza skoky, vruty a vzdušné prvky. Spotter zodpovedá za bezpečnosť, je pripravený istiť a chytiť. Pravidlá jeho umiestnenia sú prísne: je to člen tímu, ktorý ovláda techniky istenia, stojí na ploche, kde tím vystupuje, z boku alebo za prvkom, môže sa dotýkať spodnej časti prvku, nesmie držať nič, čo by mu bránilo istiť, nesmie mať trup pod prvkom ani byť hlavnou oporou topa; pri páde chráni prednostne hlavu, krk, chrbát a plecia. Zdroje sa v týchto zásadách zhodujú, presné požiadavky sa však líšia podľa federácie a úrovne súťaže: oficiálne pokyny nájdeš v pravidlách príslušnej federácie.