Časti javiska: pravá a ľavá strana pre tanečníkov

Vo francúzštine sa strany javiska pomenúvajú z miesta diváka. Côté cour je pravá strana javiska pri pohľade z publika, côté jardin ľavá: takú definíciu uvádza francúzska Wikipédia aj slovník divadla Le Cratère, národnej scény v meste Alès. Pre tanečníka otočeného k publiku je to teda opačne než jeho ruky: cour má po ľavej ruke, jardin po pravej. Celá výhoda týchto dvoch slov je v tom, že sa nemenia podľa toho, kto hovorí, podobne ako ľavobok a pravobok na lodi: choreograf sediaci v hľadisku aj tanečnica na javisku označia tú istú stranu. Po slovensky samotné slovo „pravá“ nepovie, čia pravica sa myslí, preto k nemu vždy pridaj „z pohľadu diváka“ alebo „z pohľadu tanečníka“. Javiskoví technici vo Francúzsku majú dokonca prezývky: „courriers“ na strane cour a „jardiniers“ na strane jardin.

Tieto názvy pochádzajú z Comédie-Française. Od roku 1770 hral súbor v Sále strojov paláca Tuileries, ktorá mala na jednej strane nádvorie Louvru (cour) a na druhej záhradu Tuileries (jardin). Predtým sa hovorilo „strana kráľovnej“ a „strana kráľa“ podľa kráľovských lóží, ktoré stáli oproti sebe; tieto názvy zmizli s Veľkou francúzskou revolúciou, podľa pedagogickej brožúry divadla Gabrielle Dorziat (Les Salmanazar v Épernay) až po období teroru. Kolujú tri francúzske pomôcky. Pre publikum iniciály „J.-C.“ ako Ježiš Kristus (Jésus-Christ): J ako jardin vľavo, C ako cour vpravo, pri pohľade na javisko. Pre účinkujúceho otočeného k hľadisku „côté cour, côté cœur“ (strana srdca), keďže srdce je vľavo. Francúzska Wikipédia pridáva tretiu: jarDin obsahuje D ako droite, pravá strana herca.

Ostatné jazyky nevychádzajú všetky z rovnakého pohľadu. Angličtina pomenúva strany z pohľadu účinkujúceho: stage left je jeho ľavá strana, keď sa pozerá na publikum, teda côté cour (vpravo z pohľadu diváka), a stage right je côté jardin; Angličania hovoria aj prompt side pre cour, stranu, kde stával šepkár. Japončina, podobne ako francúzština, vychádza z miesta diváka: 上手 (kami-te) je pravá strana pri pohľade z publika, teda cour, a 下手 (shimo-te) jardin, podľa glosára japonskej federácie divadelných technikov. Aj nemčina podľa Wikipédie počíta strany z miesta diváka, a to tak dôsledne, že viaceré operné domy nahradili „vľavo“ a „vpravo“ názvami podľa okolitých mestských častí, napríklad „Berlin“ a „Charlottenburg“ v Staatsoper Unter den Linden. Na internete stále kolujú materiály, ktoré pravidlo obracajú: v prípade pochybností sa vráť k srdcu — keď sa pozeráš na publikum, cour je na strane srdca, teda po tvojej ľavej ruke.

Do hĺbky je predná časť (face) predok javiska, časť najbližšie k publiku, a zadná časť (lointain) jeho koniec, ohraničený zadnou stenou. Francúzi k prednej časti „zostupujú“ a do zadnej „vystupujú“: slovník Le Cratère pripomína, že javisko bolo kedysi šikmé, a brožúra Les Salmanazar, že niekedy zostáva veľmi mierne naklonené k hľadisku, aby bol výhľad lepší. Predscéna (proscénium) je časť pred javiskovým portálom a rampa je rad svetiel pozdĺž tohto predného okraja, odtiaľ výraz „svetlá rámp“. Angličtina si zachováva ten istý obraz svahu: downstage smerom k publiku, upstage smerom dozadu.

Keď skrížiš šírku (pravá strana, stred, ľavá strana) a hĺbku (predná časť, stred, zadná časť), dostaneš deväť zón, ktorým rozumie každý, keď sú strany určené z pohľadu diváka: vpredu v strede, stred javiska, vzadu vľavo a tak ďalej. Viacjazyčný divadelný glosár CBTIJ v Brazílii napokon prekladá „downstage right“ ako face jardin a „upstage right“ ako lointain jardin, teda vpredu a vzadu vľavo z pohľadu diváka. Anglické príručky používajú tú istú mriežku 3 × 3 so svojimi skratkami (DSL, DSC, DSR, CSL, CS, CSR, USL, USC, USR), vždy z pohľadu účinkujúceho: ich downstage left je predná časť vpravo z pohľadu diváka (francúzske face cour). Tímu týchto deväť názvov takmer vždy stačí; potom sa spresňuje v krokoch alebo metroch, napríklad „vzadu vľavo z pohľadu diváka, dva metre od bočnej šály“.

Po stranách zakrývajú zákulisie bočné šály, úzke závesy často z čierneho zamatu; brožúra Les Salmanazar spresňuje, že sú umiestnené jedna za druhou vpravo aj vľavo, aby umožnili príchody a odchody. Javisko sa tak delí na postupné plány od prednej časti dozadu a slovník Le Cratère hovorí o jednom svetelnom ťahu na každý plán: vstúpiť „v druhom pláne vľavo (z pohľadu diváka)“ označuje presný priechod medzi dvoma bočnými šálami. Zákulisie je priestor, ktorý publikum nevidí, za bočnými šálami a zadnou stenou. Ku každému tanečníkovi si zapíš, ktorou stranou a ktorým plánom prichádza a odchádza: tanečník, ktorý odíde na pravú stranu (z pohľadu diváka) a má sa vrátiť z ľavej, potrebuje cestu vzadu.

Nie všetky miesta majú v očiach publika rovnakú váhu. Americká príručka réžie Fundamentals of Play Directing od Alexandra Deana a Lawrenca Carru, ako ju zhŕňa jedna učebnica pre režisérov, radí šesť zón od najsilnejšej po najslabšiu: vpredu v strede, potom vzadu v strede, vpredu vpravo od účinkujúceho, vpredu vľavo od neho, vzadu vpravo od neho a nakoniec vzadu vľavo od neho. Z pohľadu diváka to znamená: vpredu v strede, vzadu v strede, vpredu vľavo, vpredu vpravo, vzadu vľavo a vzadu vpravo. Základná myšlienka je jednoduchá: čím je účinkujúci bližšie a viac v strede, tým viac priťahuje pohľad. Nie je to zákon, ale kompozičná konvencia, a iné zdroje jej sčasti odporujú.

Pre tanec napísal osvetľovač Tom Skelton už v roku 1955 v Dance Magazine, že divadelná mriežka šiestich zón je nanič: tanečník prejde viacerými zónami počas jedinej pohybovej frázy. Radšej zoraďoval dráhy: najprv stredová os zo zadnej časti dopredu, potom diagonála zo zadnej časti vpravo do prednej časti vľavo (z pohľadu diváka), potom druhá diagonála a napokon kruh s priemerom približne 4,5 m v strede. Tanečné materiály ministerstva školstva austrálskeho štátu Nový Južný Wales naopak považujú za silnú zónu zadnú časť vpravo z pohľadu diváka, kde sa stretáva zadná stena s bočnou. Brožúra Les Salmanazar napokon uvádza francúzsku tradíciu: jardin (vľavo z pohľadu diváka) má byť „dobrá“ strana, strana príchodu hrdinu, a nebezpečenstvo má prichádzať z cour, sprava.

Pre skupinu slúžia tieto poradia hlavne na rozhodnutie, koho postaviť kam. Sólista alebo silný moment sa rád hodí dopredu do stredu; skupina, ktorá má zostať prítomná a pritom nebrať pozornosť, môže zaujať zadnú časť; diagonála dodá pohyb a hĺbku a umožní prejsť celé javisko za krátky čas. Všetko však závisí od miesta diváka. Je to obyčajná geometria: zo sedadla na boku zmizne časť javiska blízko tejto strany za javiskovým portálom a tanečníka vzadu môže zakryť ten, kto stojí pred ním. Formácie si preto over z viacerých miest v hľadisku, nielen zo stredu.

Francúzska divadelná terminológia nestanovuje číslovanie javiska: slovníky prečítané pre tento sprievodca žiadne neuvádzajú a každý súbor si zavádza vlastné. Dva zahraničné systémy sa oplatí poznať. V Japonsku má predný okraj javiska v strede 0 a potom 1, 2, 3 smerom ku každej strane s rozostupom 90 cm, čo je polovica kenu, starej japonskej dĺžkovej miery, podľa prevádzkovateľa sál Theatre Workshop. V USA opisuje inšpicientka muzikálov ten istý princíp: rad čísel s 0 v strede a značkou každé dve stopy, teda približne 61 cm. Zvoľ si rozostup, zapíš ho do plánu a dodržiavaj ho od štúdia až po javisko.

Samotné značky sú malé kúsky lepiacej pásky nalepené na podlahu. Gaffer páska, veľmi rozšírená v divadle aj na koncertoch, sa trhá rukou a kvalitná sa dá odlepiť bez stopy; v angličtine sa týmto značkám hovorí spikes. Anglická Wikipédia opisuje bežnú prax: malý krížik pre miesto účinkujúceho, L pre nábytok alebo prvok dekorácie, jedna farba pre každú osobu alebo prvok, keď značiek pribúda, a fosforeskujúca páska, keď treba nájsť svoje miesto potme. Stred si vždy zaslúži vlastnú značku: spomínaná inšpicientka dáva veľké T dopredu do stredu a ďalšiu značku do presného stredu javiska.

Značiek daj čo najmenej: len na miesta, ktoré musia byť presné, tie, kde musí tanečník trafiť presne do svetla alebo do správnej vzdialenosti od iného. Jeden japonský glosár pre hercov pripomína, že fosforeskujúcu pásku vidno aj zo sály, a preto je lepšie dať jej málo. Mnohé sály, ktoré hosťujú tanec, kladú čierny baletizol (technický rider divadla MC93 v Bobigny ho uvádza v pásoch širokých 1,5 m): spýtaj sa technika, akú pásku naň smieš lepiť, a značky jedného čísla odstráň skôr, než nalepíš značky ďalšieho, alebo zmeň farbu, aby sa dve choreografie nepomiešali.

Zlaté pravidlo sa zmestí do jednej vety: jeden systém na celý tím a pri každom pokyne povedať, z čieho pohľadu. Ak tvoj tím hovorí „vpravo/vľavo z pohľadu diváka“, nepoužívaj samotné „vpravo“ a „vľavo“; ak pracuje s číslami, povedz „číslo 2 vpravo z pohľadu diváka“ namiesto „číslo 2 vpravo“. Zvolený systém napíš navrch plánu každej formácie spolu so šípkou smerom k publiku, aby ho nováčik prečítal bez vysvetľovania. A keď pokyn prichádza zo sály, napríklad od choreografa v prvom rade, pripomeň, že strany určené z pohľadu diváka sú rovnaké preňho aj pre tanečníkov: práve preto sa tak určujú.

V štúdiu zvyčajne zastupuje publikum zrkadlo: predná časť je na strane zrkadla a pravá strana z pohľadu diváka (cour) zostáva po ľavej ruke tanečníka, ktorý sa doň pozerá. Prenes značky z javiska do sály, kde skúšaš, s tým istým stredom a tým istým rozostupom, ako radí stránka o klasickej pedagogike Ballet Curriculum: čísla pred zrkadlom na hodine, tie isté čísla na okraji javiska v deň vystúpenia. Naplánuj aj skúšky chrbtom k zrkadlu, lebo na javisku už nebude odraz, podľa ktorého by sa dalo opraviť; v časopise Dance Informa si jedna tanečnica spomína na úzkosť z týchto skúšok tesne pred technickým týždňom. A keď tímu ukazuješ zostavu čelom k nemu, povedz to: tvoje pohyby potom vidia zrkadlovo obrátené.

Potom daj každému jeho miesto, formáciu po formácii: plán každej formácie s menom alebo číslom každého tanečníka je lepší než dlhé ústne vysvetľovanie. Potom všetko dolaď na skutočnom javisku. Slovník Le Cratère cituje výraz „uvidíme na rampe“, teda keď sa bude skúšať na javisku: vzdialenosti sa menia a príchody nevychádzajú vždy tam, kde sa čakali. Priebežná skúška „po nemecky“ (filage à l’allemande), ktorá podľa Wikipédie pridáva pozície, je dobrou chvíľou na posledné značky. Napokon si sadni do hľadiska, do stredu a potom na boky, a over si, že nikto nie je zakrytý.

Stancz je aplikácia na choreografiu, ktorá slúži na prípravu rozostavenia tanečníkov: rozmiestniš ich na javisku v mierke, zoradíš formácie za sebou a prechody sa animujú na tvoju hudbu, v 2D pohľade zhora, v 3D a z miesta diváka. Používa sa v prehliadači počítača, PC aj Mac, bez inštalácie, a ako aplikácia pre iPhone, iPad a Android, s tým istým účtom. Je zdarma do 3 choreografií so 4 formáciami v každej a nad tento limit existuje platené predplatné. Ponúka 19 hotových formácií, pripravených tvarov, ktoré sa prispôsobia počtu tanečníkov, a zvládne až 500 tanečníkov na choreografiu.

2D pohľad kreslí javisko v skutočných rozmeroch, v metroch: predvolene 10 × 6 m, zobrazené ako „JAVISKO · 10,00×6,00 m“. Hore a vľavo vedú pravítka s číslom pri každom metri a čiarkou každých 50 cm, od 0 v ľavom rohu; dve bodkované stredové čiary, vždy viditeľné, sa križujú v strede. PREDSCÉNA je napísaná pod predným okrajom, v dolnej časti plánu, na strane publika, a ZADNÁ ČASŤ nad zadným okrajom; môžeš zobraziť mriežku, prichytiť k nej tanečníkov a ukázať ich čísla. Na pláne nie je napísané, ktorá strana je pravá a ktorá ľavá: publikum je dole, pravá strana plánu je pravá strana z pohľadu diváka, teda côté cour, v angličtine stage left. Na javisku širokom 10 m tak číslo 7 na hornom pravítku padne 2 m od stredu, vpravo z pohľadu diváka.

Pohľad diváka odpovedá na otázku, ktorú si kladieš v hľadisku. V časti „Tvoje miesto“ vyberieš pomenované miesto (Parter, stred; 1. rad; 1. rad, pravá strana; Ľavá strana; Pravá strana; Porota; Balkón; Kamera) alebo klepneš na sedadlo v „Pláne hľadiska“, ktorý ukazuje, čo je vľavo a čo vpravo; kamera sa tam presunie a zaberie tím a pohľad potom povie, kto je zakrytý a za kým, alebo že „Z tohto miesta je vidieť všetkých.“ 3D pohľad ukáže tú istú formáciu priestorovo. Zdieľanie choreografie na prezeranie je zdarma: každý tanečník si ju pozrie a „Zvýrazniť ma“ zvýrazní jeho vlastného tanečníka. Obmedzenia bez okolkov: žiadny export do PDF, žiadne súčasné úpravy viacerými ľuďmi naraz a žiadna správa školy.