Zdieľanie choreografie so skupinou: nácvik krok za krokom

Najdostupnejší spôsob, ako odovzdať choreografiu bez straty informácií, je spojiť písaný podklad s nahratým referenčným videom. Konkrétne zapíšeš každý blok 8 dôb s krátkym opisom hlavného pohybu, jeho smeru a úrovne (vysoko, v strede alebo pri zemi). Video slúži ako vizuálna opora, ktorá odstráni nejasnosti, aké samotný text nikdy celkom nepokryje.

Táto dvojica text plus video funguje, lebo spája dva registre: písaný záznam zafixuje zámer a štruktúru (poradie blokov, smery, úrovne), kým nahrávka ukazuje skutočný pohyb, jeho rozsah a dynamiku. Pre tím je to formát, ktorý sa ľahko šíri: každý tanečník si môže video pozrieť toľkokrát, koľkokrát potrebuje, a v poznámkach si nájsť poradie sekvencií.

Pri štruktúrovaní poznámok sa oplatí oprieť o priestorové zložky choreografie: úrovne (vysoká, stredná, nízka), dráhy na podlahe (rovné čiary, diagonály, cikcaky, špirály, oblúky) a tvary zoskupenia skupiny (rad, stĺpec, diagonála, geometrické tvary ako štvorec či trojuholník). Keď tieto prvky výslovne pomenuješ blok po bloku, odovzdávanie je oveľa spoľahlivejšie.

Ak sa majú pozície zdieľať bez zmätku, musí celý tím používať rovnaký javiskový slovník. Vo Francúzsku sa hovorí côté cour a côté jardin: côté cour je pravá strana javiska, ako ju vidí publikum, côté jardin ľavá. Klasická francúzska pomôcka spája iniciály Ježiša Krista (J.C., Jésus-Christ) s nákresom javiska: J (jardin) vľavo, C (cour) vpravo. Po slovensky stačí povedať pravá a ľavá strana — vždy s tým, z čieho pohľadu.

Hĺbka sa opisuje prednou a zadnou časťou javiska. Predná časť je predok javiska, najbližšie k publiku; zadná časť, ohraničená zadnou stenou, je od neho najďalej. Keďže javisko bolo kedysi šikmé, vo francúzštine sa udržal zvyk hovoriť „zísť“ (descendre), keď sa ide zo zadnej časti dopredu, a „vyjsť“ (monter), keď sa ide spredu dozadu. Javisko v širšom zmysle (francúzske plateau) je pritom väčší priestor než hracia plocha, lebo zahŕňa aj zákulisie a podjavisko.

Pozor, ak pracuješ s anglickými zdrojmi: logika pohľadu sa obracia. V angličtine „downstage“ znamená priblížiť sa k publiku a „upstage“ vzdialiť sa od neho (dedičstvo šikmých javísk, „rake“). Predovšetkým sa „stage left“ a „stage right“ určujú z pohľadu účinkujúceho otočeného čelom k publiku: „stage right“ je teda jeho pravá strana, čiže ľavá strana diváka. „Côté cour“ (vpravo z pohľadu publika) a „stage right“ (vpravo z pohľadu tanečníka) teda vychádzajú z opačných pohľadov a označujú protiľahlé strany javiska: radšej to vždy uveď, aby nevzniklo nedorozumenie. Veľké javisko sa bežne delí na deväť zón skrížením štyroch smerov (upstage/downstage, stage left/right).

Okrem podkladov si tanečníci pamätajú pozície tak, že rozumejú svojej úlohe a opierajú sa jeden o druhého. Kto sa chce v skupine dobre postaviť, musí poznať svoju úlohu (sólista, nosný pilier formácie alebo doplnok), sledovať pohyby ostatných, aby vopred odhadol potrebný rytmus a priestor, a tak sa vyhnúť zrážkam. Strategické postavenie do rohov a využívanie diagonál vytvára vizuálne zaujímavejšie línie a zároveň znižuje riziko, že niekto zakryje ostatných tanečníkov pred publikom.

Koordinácia na vystúpení prebieha aj cez neverbálnu komunikáciu: pohľad, úsmev alebo jemný pohyb ruky často stačí na udržanie synchronizácie. Po každej skúške sa oplatí požiadať partnerov o spätnú väzbu na pozície a synchronizáciu. Pri skúšaní je dobrým zvykom vyznačiť si orientačné body a pozície na podlahe, aby sa ukotvila priestorová pamäť — a prispôsobiť ich priestoru, v ktorom sa skúša.

Slovník kompozičných postupov pomáha aj spoločnému zapamätaniu, lebo pomenúva vzťah medzi tanečníkmi v každom okamihu. Unisono znamená robiť to isté v rovnakom čase rovnakým smerom (treba ho odlíšiť od obyčajného „robiť spolu“). Kánon opakuje ten istý pohyb vo viacerých, ale s posunom, znovu zaradený v pravidelných intervaloch. Akumulácia postupne pridáva pohyby a vždy sa vracia k rovnakému východiskovému bodu („tichá pošta“ v pohybe). K tomu sa pridávajú vzťahy ako zrkadlo, kaskáda, dialóg, kontakt či zdvih a spôsoby zoskupenia (duo, trio, kvarteto). Webový nástroj ako Stancz umožňuje rozostaviť a vizualizovať tieto formácie v 2D, v 3D a z miesta diváka (Pohľad diváka), čo pomáha pripraviť a zdieľať pozície pred skúškou.

Na dlhodobú archiváciu diela existuje špecializované know-how: notácia pohybu (dance notation). Je to symbolické zobrazenie pohybu a tvaru ľudského tanca, ktoré používa grafické symboly, obrazce, nákresy dráh, číselné systémy alebo zápis pomocou písmen a slov. Používa sa najmä na zaznamenanie a opätovné naštudovanie (restaging) choreografických diel; v roku 1948 bola Hanya Holm prvou broadwayskou choreografkou, ktorá si dala svoje tanečné partitúry chrániť autorským právom (copyright), a to pri muzikáli Cola Portera na motívy Shakespearovho Skrotenia zlej ženy.

Dva najrozšírenejšie systémy v západnej kultúre sú Labanotation a Benesh Movement Notation. Labanotation (nazývanú aj Kinetography Laban) vytvoril rakúsko-uhorský choreograf Rudolf von Laban (1879 – 1958) v 20. rokoch 20. storočia a uprednostňujú ju tí, čo pracujú v neklasickom tanci. Benesh Movement Notation vytvorili v roku 1955 Rudolf a Joan Beneshovci; jej výučba sa začala v roku 1956 na Royal Academy of Dancing a používa sa v baletných partitúrach po celom svete, kým Labanotation skôr v neklasickom tanci.

Dôležitá výhrada: tanečná notácia je odborné know-how (choreológov), nie nástroj pre širokú verejnosť. Mnohé systémy sú navyše špecializované na určitý štýl a iné druhy tanca neopisujú efektívne, čo obmedzuje ich univerzálne použitie. Amatérsky tím sa preto v bežnej praxi radšej oprie o video a jednoduché poznámky a notáciu bude mať na pamäti ako profesionálnu metódu uchovania.