Hip hop tanec: crew, muzikalita a formácie

Muzikalita je spôsob, akým tanečníci počujú, interpretujú a tancujú hudbu: udáva pohybom tón a ponúka zvuky, ktoré môžu sledovať. Základným štrukturálnym nástrojom, ako ju preniesť do tanca, je 8-count (počítanie na 8, „osmička“), ktorý rozdelí hudobnú frázu na osem dôb a slúži ako rámec na umiestnenie pohybov. Po každých 8 dobách začína nová osmička: frázy na seba nadväzujú ako odseky, ktoré na hudbu rozprávajú príbeh. Začiatok 8-countu nájdeš podľa downbeatu, najsilnejšieho akcentu taktu.

Vnútri osmičky sú niektoré doby zdôraznené. Môžeš napríklad položiť ostrý pohyb (sharp) na doby 1 a 5 a potom nadviazať plynulým prechodom na dobách 3 a 7. Ak chceš ísť do jemnejších detailov, počítanie sa delí: s „and“ („one and two and…“) vyznačíš 16 dôb a s „e and“ ho rozložíš na 32 dôb pri rýchlych tempách — užitočné, keď treba umiestniť pohyby, ktoré idú veľmi tesne za sebou.

Akcentovať znamená aj vybrať si, ktorú zvukovú vrstvu tancuješ. Basa (najhlbší zvuk) volá po ukotvených pohyboch pri zemi, ako sú stompy (dupnutia); malý bubon (snare), suchý staccatový zvuk („ka!“), volá po svižných a ostrých pohyboch; hi-hat („tss tss“) vyznačuje delenie dôb; syntetizátory, elektrické zvuky, volajú po „gooey“ pohyboch s odporom a vlnami. Praktické pravidlo: rýchly a ostrý pohyb lepšie sedí na snare, kým zaoblené a plynulé pohyby sa hodia k dlhším basovým linkám. Inými slovami, telo musí zvuku rozumieť a hýbať sa ako on.

Ešte pred formáciami drží choreografiu pokope kvalita prevedenia. Základom je grooving: prirodzené kývanie hlavou a pohupovanie, ktoré tanečník potom rozvíja do choreografie; je to „flow“, ktorý spája každý krok a každý akcent. Na tomto základe stojí hitting (hit): stiahnuť alebo napnúť svaly a vyznačiť tak silný zvuk, s dobre odmeranou energiou — ani príliš mäkko, ani „príliš full out“ —, trochu ako audiovizualizér, ktorý reaguje na zvuk.

Na obmenu materiálu slúžia dva pojmy. Milking znamená natiahnuť pohyb za jeho prirodzený bod zastavenia a „vyťahovať“ prechod (hrou s dráhou a so zrýchlením). Textúry sú kvality pohybu, ktoré odrážajú atmosféru skladby: staccato, plynulá (flowy) alebo drsná (gruff). Dosiahneš ich kombináciou hitov, milkingu a kontroly rýchlosti.

Na efektívne skúšanie sa používa marking: prevedenie naznačene, s menšou energiou — viac v hlave než v tele —, aby sa tanečníci mohli sústrediť na hudbu, timing a pozície. V skupine, kde má synchronizácia prednosť, je to neoceniteľné. Poznámka k slovníku: tieto výrazy (hit, groove, milking, marking) pochádzajú z anglicky hovoriaceho prostredia a nie všetky majú ustálený ekvivalent v iných jazykoch; napríklad vo Francúzsku sa najčastejšie používajú v pôvodnom znení.

V skupine je prvou silou unisono: tanečníci predvádzajú tú istú pohybovú frázu súčasne, prípadne s obmenami natočenia, smeru, veľkosti skupiny alebo zóny javiska. Na rozbitie tohto blokového efektu slúži kánon, tanečný náprotivok hudobného kánonu („round“): tú istú frázu predvádzajú dvaja alebo viacerí tanečníci (či skupiny) s posunutými začiatkami, s prekrytím alebo postupne; môže byť prísny alebo voľný (loose). Mirroring (zrkadlový efekt), pri ktorom dvaja alebo viacerí tanečníci symetricky zrkadlia svoje pohyby, zvyšuje vizuálnu príťažlivosť a zdôrazňuje presnosť a jednotu.

Ripple — nazývaný aj kaskáda alebo vlna (wave) — je postupný vlnový efekt: jeden tanečník pohyb začne a každý ďalší ho rýchlo za sebou zopakuje. Choreograf určí jeho smer (zľava doprava, spredu dozadu alebo zo stredu von) a zladí ho s beatom; ripple slúži aj na prechod medzi formáciami a na zdôraznenie silnej doby. Opakom pohybu sú holds (zastavenia), chvíle, keď tanečníci pohyb zmrazia: strategicky umiestnené zdôrazňujú beaty, vytvárajú vizuálny kontrast a silný dojem a vyzdvihujú muzikalitu.

Zostáva rozložiť energiu v čase. Pacing strieda pohyby vysokej intenzity s pomalšími sekvenciami; interakcia medzi tanečníkmi (battly, call-and-response, vzťahy) buduje súdržnosť príbehu a pohľad aj výraz tváre spájajú účinkujúcich s publikom. Dôležité: choreografovaný hip hop (komerčný, v tíme) stojí na napísaných a zosynchronizovaných frázach a treba ho odlíšiť od freestylu založeného na improvizácii — tieto dve veci nie sú zameniteľné.

Skupinová choreografia získa, keď strieda formácie — rady, kruhy, trojuholníky, diagonály — a vytvára tak hĺbku, symetriu aj asymetriu. Symetrické formácie pôsobia čisto a vyvážene, kým asymetrické vytvárajú zaujímavé napätie; keď využiješ všetky rohy javiska, vystúpenie pôsobí väčšie a silnejšie. Často sa vracajú dva tvary: V, veľmi obľúbené na vyzdvihnutie tanečníka v strede (líder vpredu, ostatní rozvinutí za ním), a trojuholník, ktorý dáva jasné ohnisko smerom do stredu, ideálny na úvodnú pózu alebo silný moment.

Premýšľať o javisku znamená premýšľať aj o jeho zónach. Stred je ohniskom pre kľúčové momenty a sóla; zadná časť javiska (upstage) vytvára hĺbku a slúži na prechody; predná časť (downstage), najbližšie k publiku, vyzdvihuje intimitu a výraz tváre. Pri ľavej a pravej strane sa uvažuje z pohľadu tanečníka otočeného čelom k publiku: côté cour je po jeho ľavej ruke (stage left), côté jardin po pravej (stage right) — francúzska terminológia zdedená z dvorného divadla, ktorého sály mali na jednej strane záhradu (najmä záhradu Tuileries v Paríži) a na druhej nádvorie. K tomu sa pridávajú tri úrovne pohybu (nízka, stredná, vysoká) — v stoji, v kľaku, v podrepe alebo vo výskoku —, ktoré vytvárajú vizuálne vrstvy.

Starostlivo pripravenú choreografiu odlišujú plynulé, takmer neviditeľné prechody medzi pohybmi a formáciami: používajú sa spojovacie kroky a prechody sa skúšajú, kým nepôsobia prirodzene. Na hip-hopových súťažiach sa od nich napokon očakáva, že budú „kreatívne a nepredvídateľné“. Na prípravu tejto práce s pozíciami ti nástroj ako Stancz umožní rozostaviť a vizualizovať formácie v 2D, v 3D a z miesta diváka (Pohľad diváka) ešte pred skúškou v sále.